( Poviedka )
   Anna vyšla z bytu a pozorne zamkla za sebou dvere. Od vedľa zaznievali vianočné koledy. Chcela ešte dnes nakúpiť, aby mohla na druhý deň piecť vianočné sladkosti. Cestou si spomenula na svojho syna. Je to už päť rokov, čo zomrel. Zostala po ňom žena a jeho syn Miško. S nevestou sa pohnevali kvôli bicyklu pre vnúčika. Je to už rok. Za chvíľu bola Anna v najbližšom supermarkete. Nakúpila fľaškové mlieko, limonádu a pár drobností. Keď vyšla z obchodu začalo pršať. Ponáhľala sa do najbližšej autobusovej zastávky, aby išla domov autobusom. Na chodníku bolo blato. 

A zrazu... Anna sa pošmykla a spadla na chrbát aj s taškami v rukách. Ozvalo sa zarinčanie, a Anna vedela, že mlieko a malinovku už nezachráni. 
Obzerala sa okolo seba, či jej niekto nepomôže. Neďaleko stála pekne oblečená žena s červenými vlasmi. S ľútosťou hľadela na Annu na zemi. Prišla ku nej a pomohla jej vstať. Anna mala celý chrbát od blata. Zdala sa jej tá pani známa. Akoby ju niekde stretla. 
"Drahá pani, to máte teda nešťastie! Ale nebojte sa, ja vám pomôžem. Bývam tu neďaleko. Poďte ku mne. Dáte sa do poriadku, nebojte sa."
Anna ju s pocitom hanby nasledovala. Tašku s rozbitými fľašami a nákupom hodila do blízkeho smetiaka. 
Za chvíľu boli doma u ochotnej pani, ktorá vybrala zo skrine starší, ale zachovalý kabát. "Tento kabát síce vyšiel z módy, ale teraz sa bude hodiť", povedala ochotná domáca. Kabát sedel Anne veľmi dobre. "Poďte si sadnúť do kuchyne, pripravím kávu." Anna stále nechápala:"Prepáčte, ale my sa nepoznáme - volám sa Anna." 
"Ja viem," povedala neznáma s červenými vlasmi. "Nepamätáš si na mňa?" Anna úporne prehľadávala svoju minulosť. Koho len poznala s červenými vlasmi? Spomienky jej zaleteli až do školských čias... Ryšaňa!? Áno! 
"Eva, ty sa na mňa nehneváš? Veď som sa ti v škole vysmievala kvôli tvojim ryšavým vlasom. Hovorila som ti:´Ryšaňa - rysavá jalovica!´" 
"Vieš, ja som prednedávnom prijala krst a stala som sa kresťankou. Viera ma učí, že je spravodlivé, aby som odpúšťala, ako aj ja chcem odpustenie. Ja som ti odpustila, a aj ja prosím o odpustenie, ak som ťa urazila."
"Evička, z tvojej strany je všetko v poriadku! Nemám nič proti tebe! Veľmi si ma potešila. Zvlášť teraz - na Vianoce!" Anna si spomenula si na svoju nevestu a Miška. Zamyslela sa. Pochopila, že sa bála o Miška, aby nespadol pod auto. Pozrela na Evu, a spomenula si, že pred chvíľou sama dosiahla odpustenie. Rozlúčila sa s Evou, a odišla, aby stihla večerný autobus. Doma ešte na to myslela. V kuchyni si urobila bielu kávu. Áno! Rozhodla sa, že predsa len zavolá. Vytočila číslo na mobile. Ozvala sa nevesta. Anna so slzami v očiach prosila o odpustenie a zmierenie, lebo pochopila, že sa bála o synčeka. Na druhom konci sa ozvalo:" Drahá mamička, aj ja ťa prosím o odpustenie, že som bola na teba taká zlá. Kvôli Miškovi. Naozaj som sa bála o neho. A odpusť, že som ti za rok ani nezavolala!" 
"Áno - odpúšťam ti..." Do očí jej vyšli slzy. " Všetko ti odpúšťam, všetko... Všetko je v poriadku." Cítila, že v srdci už nemá hnev.
"Ako aj mne bolo dnes odpustené, tak aj ja chcem odpustiť tebe. A príďte ku mne zajtra..."
"Mamička, prídeme spolu. Nemusíš nič piecť, ja už mám všetko pripravené. Aj rybu u teba upečieme!"
"Príďte...Budem vás čakať."
Káva voňala, a z rádia zaznievali krásne slovenské koledy.