Hľadám farára, kresťanského, poradíte mi prosím?
Na úvod by som chcel povedať, že nepatrím do žiadnej cirkvi či nejakej sekty. K štúdiu Biblie, či vlastne hlavne k štúdiu Ježišovho učenia, sa snažím pristupovať nezaťažený dogmatikou jednotlivých cirkví.
O čo mi ide?
Pri čítaní Nového zákona som narazil na značné množstvo Ježišových pokynov. Keď som sa zamyslel nad reálnymi možnosťami ich všetky naplňovať, tak som dospel k záveru, že takýto úkol je nemožný v ľudských silách realizovať. Pritom som sa nechcel upnúť na naplňovanie nejakých menej podstatných či okrajových pokynov s tým, že by mi to najdôležitejšie mohlo uniknúť. Tak som teda hľadal to, čo práve Ježiš považuje za to najdôležitejšie, za to najpodstatnejšie vo svojom učení. No a našiel som tieto dve vety:
1. Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! (Mat. 22,37; Mar. 12,30)
2. Milovať budeš svojho blížneho ako samého seba! (Mat. 22,39; Mar. 12,31)
Ježiš ich jednoznačne vyzdvihol nad ostatné svoje pokyny a označil ich za prikázania nad ktoré niet!!
Keď som sa nad týmito dvoma vetami hlbšie zamyslel a pokúsil sa pozrieť na ich naplňovanie kresťanmi posledných 2000 rokov, tak som dospel k týmto záverom.
Tú prvú vetu pokonštantínovskí kresťania, po spriahnutí sa cirkvi so štátnou mocou, nejak v tichosti vypustili a pokúsili sa ju nahradiť, zo začiatku rôznymi výraznými ľuďmi, ktorých nazývali svätými a stavali dokonca i chrámy ich menami pomenované. Niekedy si vystačili i s obyčajnými soškami. Po cca tisíc rokoch určitú časť kresťanov omrzelo uctievanie sošiek či svätých a začali hľadať nejakú inováciu. No a objavili, že hlavne čo potrebujú, je úžasná viera, avšak bez lásky - viz. Luther. Niektorým sa toto nejak až-tak nepáčilo a rozhodli sa, že najdôležitejšie bude, keď budú uctievať sobotu. Iným sa ani toto nepáčilo a tak dospeli k záveru, že najpodstatnejší je krst, a to ponorením celého človeka a hlavne dospelého do vody. Niektorým sa ani toto nepozdávalo a tak dospeli k záveru, že najpodstatnejšie je pri zhromaždení kresťanov hovoriť jazykmi, ktorým stejne nik nerozumie. ... No a niektorí zase považovali za to najpodstatnejšie to, akým menom majú vlastne oslovovať Boha.
U tej druhej vety si zase kresťania zobrali príklad z duchovných vodcov izraelského národa z Ježišovej doby. Tí síce pritakali Ježišovi, že je najdôležitejšie milovať blížneho svojho ako samého seba, no následne im nerobilo najmenší problém urobiť si u Ježiša výnimku a poslali ho na krutú smrť. No a tak si i pokonštantínovskí kresťania narobili kopu rôznych výnimiek v tejto druhej Ježišovej vete nad ktorú niet. Však len v minulom storočí tí, ktorí o sebe tvrdili, že sú kresťania, poslali na krutú smrť minimálne desiatky miliónov ľudí, no možno to presiahlo i 100 miliónov. Však ešte v tridsiatych rokoch minulého storočia sa hlásila v Nemecku ku kresťanstvu drvivá väčšina obyvateľov, t.j. cca 95 % (cca 2/3 obyvateľov sa hlásilo k protestantizmu a cca 1/3 ku katolíckej cirkvi), teda v dobe keď si za svojho národného vodcu zvolili dobrovoľne - demokraticky práve Hitlera. Keby sa boli títo kresťania zachovali tak, ako to bolo bežné u kresťanov cca prvých 300 rokov, kto by bol vlastne za toho Hitlera bojoval, keby to kresťania odmietli?! Kto by povraždil ty milióny Židov, Slovanov, ... keby tie vraždenia kresťania odmietli?!
Je to už dosť rokov, čo som si začal viac všímať praktickú realitu v súčasných cirkvách (ktoré o sebe tvrdia, že sú kresťanské) a porovnávať s tým, čo je napísané v evanjeliách, či s tým, ako Ježišove pokyny realizovala v praktickom živote prvá kresťanská cirkev. Vo viacerých prípadoch som zistil vyslovene až protichodné výklady či konania, ktoré mali v histórii kresťanstva katastrofálne dopady nielen na povedomie o kresťanstve u neveriacich, ale i katastrofálne dopady na spoločnosť celkovo.
Tak som sa pokúsil nejako vymedziť obdobie, v ktorom v histórii kresťanstva nastal tento BOD ZLOMU, v ktorom sa kresťanstvo začalo zásadným spôsobom odkláňať od pôvodného Ježišovho učenia.
Ako iste viete, kresťanstvo bolo v počiatkoch prenasledované, v lepšom prípade tolerované. No Rímu sa ho v žiadnom prípade nedarilo pokoriť či ovládnuť. Až prišiel na scénu cisár Konštantín I. (roky cca 273 až 337). Ten urobil geniálny štátnický ťah, ktorý sa s obľubou praktizuje dodnes – v roku 313 sa rozhodol ukončiť prenasledovanie kresťanov a aby si ich mohol podrobiť (keď to dovtedy nešlo po zlom), rozhodol sa ich SPRIAHNUŤ SO ŠTÁTNOU MOCOU. Korunu tomu nasadil cisár Theodosius I., keď v roku 380 definoval kresťanstvo ako štátne náboženstvo. Od tohto obdobia začali kresťanskí duchovní vodcovia prispôsobovať kresťanskú náuku viac potrebám štátnej moci ako potrebám Boha.
Môžeme teda konštatovať, že vzniklo nové náboženstvo, ktoré si ponechalo v názve pôvodnú osvedčenú „ochrannú známku“ Ježišovho učenia, a to:
Kresťanstvo verzia 2.0
Na toto kresťanstvo verzia 2.0 sa postupom času nabaľovali rôzne ohavnosti. Niektorí duchovní vodcovia ako napr. Luther, Kalvín, a pod. to už nevydržali, a tak sa snažili aspoň čiastočne zbaviť nahromadeného balastu v cirkvi. Hlavný problém ale u väčšiny z nich vidím v tom, že sa snažili reformovať cirkev iba v rámci kresťanstva verzia 2.0. O reálnom návrate k tým najdôležitejším hodnotám kresťanstva verzia 1.0 však prakticky neuvažovali. Jediným známejším (v našich zemepisných šírkach) reformátorom, ktorý chcel realizovať návrat k hodnotám kresťanstva verzia 1.0 v tomto období, bol Petr Chelčický.
Za zjavné rozpory medzi kresťanstvom verzia 1.0 a kresťanstvom verzia 2.0, ktoré sú dôsledkom spriahnutia sa moci štátnej a moci duchovnej, ktoré sú aktuálne práve i v súčasnej dobe a ktoré mali v histórii kresťanstva katastrofálne dopady nielen na povedomie o kresťanstve u neveriacich ale i katastrofálne dopady na spoločnosť celkovo, s minimálne s desiatkami miliónov násilne usmrtených ľudí (len v minulom storočí to možno bolo i cez 100 miliónov), môžeme zaradiť práve tieto dva:
1. Vzťah k válčeniu alebo k násiliu celkovo.
Ježišovo učenie môžeme charakterizovať, z hľadiska vzťahu k násiliu, ako učenie nenásilia. Dá sa to odvodiť na základe viacerých statí z Nového zákona. Postačujúci a jednoznačný dôkaz nájdeme napríklad u Matúša, 5. kapitola, 38. až 48. verš. Tak to chápali prví Ježišovi učeníci a na základe tohto učenia prví kresťania odmietali účasť na akýchkoľvek vojenských výpravách. Až Augustín (cca 400 rokov po Kristovi), po spriahnutí sa cirkvi so štátnou mocou a v dôsledku tohto aktu, začal vymýšľať doktríny, ktoré postupne schvaľovali válčenia kresťanov. V súčasnosti (v dobe kresťanstva verzia 2.0) situácia dospela do takého štádia, že štát ani nemusí kresťanov nútiť ísť válčiť - oni do toho idú dobrovoľne. Čo je však ešte šokujúcejšie, vo vojenských mundúroch nájdeme značné množstvo farárov – duchovných vodcov kresťanov, a to nie ako obyčajných vojakov, ale rovno s dôstojníckymi frčkami. Ak by boli išli do týchto vojnových ohavností farári samostatne ako vojaci bez požehnania, posvätenia či súhlasu cirkví, dalo by sa to brať ako zlyhanie jednotlivca, čo je síce smutné, ale stáva sa to. No ich vyslali priamo cirkvi, a to naprieč denominačnému spektru!! Toto konanie cirkví však zaraďujem do kategórie vedomého spreneverenia sa svojmu poslaniu, no nie som si istý, či sú súčasné cirkvi ešte vôbec schopné takýto pojem pochopiť.
2. Vzťah k majetku, v súčasnosti v ČR cirkevné reštitúcie.
Obhajovanie cirkevných reštitúcií bolo sprevádzané krásnym sloganom – „co bylo ukradeno, musí být vráceno“. Cirkev si v reštitúciách nárokuje majetok, ktorý údajne legálne nadobúdala stáročia spätne. Tento majetok (okrem iného) pochádzal z povinných odvodov desiatkov cirkevníkmi.
Zásadná otázka číslo 1 ohľadom právno-morálneho nároku na reštituovaný majetok teda znie:
Ako sa mohli poddaní slobodne, demokraticky rozhodnúť pred 200, 300, 500, 1000 rokmi, či budú členmi cirkvi alebo nie?!! Nedávno sme si znova pripomínali, že pred viac ako 600 rokmi „nejaký Hus“ ani nechcel vystúpiť z cirkvi, len ju chcel trochu reformovať, a všetci dobre vieme, ako skončil.
Skúsme sa na cirkevné reštitúcie pozrieť i zo stránky kresťanskej vierouky. Na pomoc si zoberiem 16. verš z 5. kapitoly Matúšovho evanjelia: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľudmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je v nebesiach.“
Zásadná otázka číslo 2 teda znie:
Asi koľko neveriacich ľudí prijalo Ježiša ako svojho spasiteľa, keď videli u cirkví, naprieč denominačnému spektru, dobrý skutok vo forme cirkevných reštitúcii?!!
Alebo, že by mala otázka skôr znieť:
Koľko ľudí asi nadobro odradila hamižnosť cirkví v presadzovaní cirkevných reštitúcii od toho, aby sa stali kresťanmi?!!
V tejto súvislosti chcem pripomenúť, že ani v Novom zákone, ani v žiadnych iných zdrojoch som nenašiel zmienku o tom, že by sa na živobytie apoštolov Petra, Pavla či iných nasledovníkov Krista v dobe kresťanstva verzia 1.0, povinne museli skladať pohanskí daňoví poplatníci rímskeho impéria!
Ak neexistuje cirkev, tak sa snažím nájsť aspoň nejaký zbor s nejakým farárom či prostým duchovným vodcom, ktorý sa však verejne dištancuje od tých najväčších ohavností, ktoré rozkvitli práve v pokonštantínovskej verzii kresťanstva (a ktoré majú nejak na svedomí minimálne desiatky miliónov násilne usmrtených ľudí - len v minulom storočí to možno bolo i cez sto miliónov a ktoré najviac odradzujú neveriacich od prijatia Krista), teda válčenia kresťanov a chorého vzťahu k majetku.
Ja sa pokúšam o nájdenie nejakých rezíduí toho kresťanstva, ktoré tu bolo cca prvých 300 rokov. Snažím sa nájsť tých duchovných vodcov, tých kresťanov, ktorí sa i dnes snažia naplňovať tie dve najdôležitejšie Ježišove vety nad ktoré niet tak, ako sú vyššie napísané. Bez všelijakých zmien, doplnkov, náhrad či výnimiek a nebazírujem pritom na nejakých detailoch kresťanskej dokonalosti. Prečo sa odvolávam na život kresťanov prvých cca 300 rokov? Nevidím v nich nejaký ideál, stačí si prečítať iba listy apoštolov - samé napomínania. Zásadný rozdiel voči súčasným cirkvám však vidím v tom, že sa aspoň snažili napĺňať tie dve vety nad ktoré niet (a obzvlášť tú druhú) tak, ako sú napísané. Nikde som sa nedočítal, že by na ich rukách zostávala krv ich blížnych. To sa mnohokrát radšej nechali zabiť od svojich panovníkov ako by mali ísť válčiť do armády a spolupodielať sa tak na krviprelievaní svojich blížnych. Nepožadovali od nikoho povinné desiatky, nedožadovali sa žiadnych reštitúcií od rímskeho impéria a ani nepotrebovali aby sa na platy ich duchovných vodcov povinne skladali pohanskí daňoví poplatníci rímskeho impéria. I keď mali mizerné podmienky k životu, dokázali vyžiť iba z peňazí ktoré si dobrovoľne vyzbierali sami medzi sebou. Pritom dokázali rozšíriť evanjelium za cca 300 rokov po celom Stredomorí.
Po Vašom prečítaní vyššie uvedeného textu mám na Vás otázku.
Poznáte nejakého farára, ktorý by spĺňal tieto moje požiadavky, prosím?
O čo mi ide?
Pri čítaní Nového zákona som narazil na značné množstvo Ježišových pokynov. Keď som sa zamyslel nad reálnymi možnosťami ich všetky naplňovať, tak som dospel k záveru, že takýto úkol je nemožný v ľudských silách realizovať. Pritom som sa nechcel upnúť na naplňovanie nejakých menej podstatných či okrajových pokynov s tým, že by mi to najdôležitejšie mohlo uniknúť. Tak som teda hľadal to, čo práve Ježiš považuje za to najdôležitejšie, za to najpodstatnejšie vo svojom učení. No a našiel som tieto dve vety:
1. Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! (Mat. 22,37; Mar. 12,30)
2. Milovať budeš svojho blížneho ako samého seba! (Mat. 22,39; Mar. 12,31)
Ježiš ich jednoznačne vyzdvihol nad ostatné svoje pokyny a označil ich za prikázania nad ktoré niet!!
Keď som sa nad týmito dvoma vetami hlbšie zamyslel a pokúsil sa pozrieť na ich naplňovanie kresťanmi posledných 2000 rokov, tak som dospel k týmto záverom.
Tú prvú vetu pokonštantínovskí kresťania, po spriahnutí sa cirkvi so štátnou mocou, nejak v tichosti vypustili a pokúsili sa ju nahradiť, zo začiatku rôznymi výraznými ľuďmi, ktorých nazývali svätými a stavali dokonca i chrámy ich menami pomenované. Niekedy si vystačili i s obyčajnými soškami. Po cca tisíc rokoch určitú časť kresťanov omrzelo uctievanie sošiek či svätých a začali hľadať nejakú inováciu. No a objavili, že hlavne čo potrebujú, je úžasná viera, avšak bez lásky - viz. Luther. Niektorým sa toto nejak až-tak nepáčilo a rozhodli sa, že najdôležitejšie bude, keď budú uctievať sobotu. Iným sa ani toto nepáčilo a tak dospeli k záveru, že najpodstatnejší je krst, a to ponorením celého človeka a hlavne dospelého do vody. Niektorým sa ani toto nepozdávalo a tak dospeli k záveru, že najpodstatnejšie je pri zhromaždení kresťanov hovoriť jazykmi, ktorým stejne nik nerozumie. ... No a niektorí zase považovali za to najpodstatnejšie to, akým menom majú vlastne oslovovať Boha.
U tej druhej vety si zase kresťania zobrali príklad z duchovných vodcov izraelského národa z Ježišovej doby. Tí síce pritakali Ježišovi, že je najdôležitejšie milovať blížneho svojho ako samého seba, no následne im nerobilo najmenší problém urobiť si u Ježiša výnimku a poslali ho na krutú smrť. No a tak si i pokonštantínovskí kresťania narobili kopu rôznych výnimiek v tejto druhej Ježišovej vete nad ktorú niet. Však len v minulom storočí tí, ktorí o sebe tvrdili, že sú kresťania, poslali na krutú smrť minimálne desiatky miliónov ľudí, no možno to presiahlo i 100 miliónov. Však ešte v tridsiatych rokoch minulého storočia sa hlásila v Nemecku ku kresťanstvu drvivá väčšina obyvateľov, t.j. cca 95 % (cca 2/3 obyvateľov sa hlásilo k protestantizmu a cca 1/3 ku katolíckej cirkvi), teda v dobe keď si za svojho národného vodcu zvolili dobrovoľne - demokraticky práve Hitlera. Keby sa boli títo kresťania zachovali tak, ako to bolo bežné u kresťanov cca prvých 300 rokov, kto by bol vlastne za toho Hitlera bojoval, keby to kresťania odmietli?! Kto by povraždil ty milióny Židov, Slovanov, ... keby tie vraždenia kresťania odmietli?!
Je to už dosť rokov, čo som si začal viac všímať praktickú realitu v súčasných cirkvách (ktoré o sebe tvrdia, že sú kresťanské) a porovnávať s tým, čo je napísané v evanjeliách, či s tým, ako Ježišove pokyny realizovala v praktickom živote prvá kresťanská cirkev. Vo viacerých prípadoch som zistil vyslovene až protichodné výklady či konania, ktoré mali v histórii kresťanstva katastrofálne dopady nielen na povedomie o kresťanstve u neveriacich, ale i katastrofálne dopady na spoločnosť celkovo.
Tak som sa pokúsil nejako vymedziť obdobie, v ktorom v histórii kresťanstva nastal tento BOD ZLOMU, v ktorom sa kresťanstvo začalo zásadným spôsobom odkláňať od pôvodného Ježišovho učenia.
Ako iste viete, kresťanstvo bolo v počiatkoch prenasledované, v lepšom prípade tolerované. No Rímu sa ho v žiadnom prípade nedarilo pokoriť či ovládnuť. Až prišiel na scénu cisár Konštantín I. (roky cca 273 až 337). Ten urobil geniálny štátnický ťah, ktorý sa s obľubou praktizuje dodnes – v roku 313 sa rozhodol ukončiť prenasledovanie kresťanov a aby si ich mohol podrobiť (keď to dovtedy nešlo po zlom), rozhodol sa ich SPRIAHNUŤ SO ŠTÁTNOU MOCOU. Korunu tomu nasadil cisár Theodosius I., keď v roku 380 definoval kresťanstvo ako štátne náboženstvo. Od tohto obdobia začali kresťanskí duchovní vodcovia prispôsobovať kresťanskú náuku viac potrebám štátnej moci ako potrebám Boha.
Môžeme teda konštatovať, že vzniklo nové náboženstvo, ktoré si ponechalo v názve pôvodnú osvedčenú „ochrannú známku“ Ježišovho učenia, a to:
Kresťanstvo verzia 2.0
Na toto kresťanstvo verzia 2.0 sa postupom času nabaľovali rôzne ohavnosti. Niektorí duchovní vodcovia ako napr. Luther, Kalvín, a pod. to už nevydržali, a tak sa snažili aspoň čiastočne zbaviť nahromadeného balastu v cirkvi. Hlavný problém ale u väčšiny z nich vidím v tom, že sa snažili reformovať cirkev iba v rámci kresťanstva verzia 2.0. O reálnom návrate k tým najdôležitejším hodnotám kresťanstva verzia 1.0 však prakticky neuvažovali. Jediným známejším (v našich zemepisných šírkach) reformátorom, ktorý chcel realizovať návrat k hodnotám kresťanstva verzia 1.0 v tomto období, bol Petr Chelčický.
Za zjavné rozpory medzi kresťanstvom verzia 1.0 a kresťanstvom verzia 2.0, ktoré sú dôsledkom spriahnutia sa moci štátnej a moci duchovnej, ktoré sú aktuálne práve i v súčasnej dobe a ktoré mali v histórii kresťanstva katastrofálne dopady nielen na povedomie o kresťanstve u neveriacich ale i katastrofálne dopady na spoločnosť celkovo, s minimálne s desiatkami miliónov násilne usmrtených ľudí (len v minulom storočí to možno bolo i cez 100 miliónov), môžeme zaradiť práve tieto dva:
1. Vzťah k válčeniu alebo k násiliu celkovo.
Ježišovo učenie môžeme charakterizovať, z hľadiska vzťahu k násiliu, ako učenie nenásilia. Dá sa to odvodiť na základe viacerých statí z Nového zákona. Postačujúci a jednoznačný dôkaz nájdeme napríklad u Matúša, 5. kapitola, 38. až 48. verš. Tak to chápali prví Ježišovi učeníci a na základe tohto učenia prví kresťania odmietali účasť na akýchkoľvek vojenských výpravách. Až Augustín (cca 400 rokov po Kristovi), po spriahnutí sa cirkvi so štátnou mocou a v dôsledku tohto aktu, začal vymýšľať doktríny, ktoré postupne schvaľovali válčenia kresťanov. V súčasnosti (v dobe kresťanstva verzia 2.0) situácia dospela do takého štádia, že štát ani nemusí kresťanov nútiť ísť válčiť - oni do toho idú dobrovoľne. Čo je však ešte šokujúcejšie, vo vojenských mundúroch nájdeme značné množstvo farárov – duchovných vodcov kresťanov, a to nie ako obyčajných vojakov, ale rovno s dôstojníckymi frčkami. Ak by boli išli do týchto vojnových ohavností farári samostatne ako vojaci bez požehnania, posvätenia či súhlasu cirkví, dalo by sa to brať ako zlyhanie jednotlivca, čo je síce smutné, ale stáva sa to. No ich vyslali priamo cirkvi, a to naprieč denominačnému spektru!! Toto konanie cirkví však zaraďujem do kategórie vedomého spreneverenia sa svojmu poslaniu, no nie som si istý, či sú súčasné cirkvi ešte vôbec schopné takýto pojem pochopiť.
2. Vzťah k majetku, v súčasnosti v ČR cirkevné reštitúcie.
Obhajovanie cirkevných reštitúcií bolo sprevádzané krásnym sloganom – „co bylo ukradeno, musí být vráceno“. Cirkev si v reštitúciách nárokuje majetok, ktorý údajne legálne nadobúdala stáročia spätne. Tento majetok (okrem iného) pochádzal z povinných odvodov desiatkov cirkevníkmi.
Zásadná otázka číslo 1 ohľadom právno-morálneho nároku na reštituovaný majetok teda znie:
Ako sa mohli poddaní slobodne, demokraticky rozhodnúť pred 200, 300, 500, 1000 rokmi, či budú členmi cirkvi alebo nie?!! Nedávno sme si znova pripomínali, že pred viac ako 600 rokmi „nejaký Hus“ ani nechcel vystúpiť z cirkvi, len ju chcel trochu reformovať, a všetci dobre vieme, ako skončil.
Skúsme sa na cirkevné reštitúcie pozrieť i zo stránky kresťanskej vierouky. Na pomoc si zoberiem 16. verš z 5. kapitoly Matúšovho evanjelia: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľudmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je v nebesiach.“
Zásadná otázka číslo 2 teda znie:
Asi koľko neveriacich ľudí prijalo Ježiša ako svojho spasiteľa, keď videli u cirkví, naprieč denominačnému spektru, dobrý skutok vo forme cirkevných reštitúcii?!!
Alebo, že by mala otázka skôr znieť:
Koľko ľudí asi nadobro odradila hamižnosť cirkví v presadzovaní cirkevných reštitúcii od toho, aby sa stali kresťanmi?!!
V tejto súvislosti chcem pripomenúť, že ani v Novom zákone, ani v žiadnych iných zdrojoch som nenašiel zmienku o tom, že by sa na živobytie apoštolov Petra, Pavla či iných nasledovníkov Krista v dobe kresťanstva verzia 1.0, povinne museli skladať pohanskí daňoví poplatníci rímskeho impéria!
Ak neexistuje cirkev, tak sa snažím nájsť aspoň nejaký zbor s nejakým farárom či prostým duchovným vodcom, ktorý sa však verejne dištancuje od tých najväčších ohavností, ktoré rozkvitli práve v pokonštantínovskej verzii kresťanstva (a ktoré majú nejak na svedomí minimálne desiatky miliónov násilne usmrtených ľudí - len v minulom storočí to možno bolo i cez sto miliónov a ktoré najviac odradzujú neveriacich od prijatia Krista), teda válčenia kresťanov a chorého vzťahu k majetku.
Ja sa pokúšam o nájdenie nejakých rezíduí toho kresťanstva, ktoré tu bolo cca prvých 300 rokov. Snažím sa nájsť tých duchovných vodcov, tých kresťanov, ktorí sa i dnes snažia naplňovať tie dve najdôležitejšie Ježišove vety nad ktoré niet tak, ako sú vyššie napísané. Bez všelijakých zmien, doplnkov, náhrad či výnimiek a nebazírujem pritom na nejakých detailoch kresťanskej dokonalosti. Prečo sa odvolávam na život kresťanov prvých cca 300 rokov? Nevidím v nich nejaký ideál, stačí si prečítať iba listy apoštolov - samé napomínania. Zásadný rozdiel voči súčasným cirkvám však vidím v tom, že sa aspoň snažili napĺňať tie dve vety nad ktoré niet (a obzvlášť tú druhú) tak, ako sú napísané. Nikde som sa nedočítal, že by na ich rukách zostávala krv ich blížnych. To sa mnohokrát radšej nechali zabiť od svojich panovníkov ako by mali ísť válčiť do armády a spolupodielať sa tak na krviprelievaní svojich blížnych. Nepožadovali od nikoho povinné desiatky, nedožadovali sa žiadnych reštitúcií od rímskeho impéria a ani nepotrebovali aby sa na platy ich duchovných vodcov povinne skladali pohanskí daňoví poplatníci rímskeho impéria. I keď mali mizerné podmienky k životu, dokázali vyžiť iba z peňazí ktoré si dobrovoľne vyzbierali sami medzi sebou. Pritom dokázali rozšíriť evanjelium za cca 300 rokov po celom Stredomorí.
Po Vašom prečítaní vyššie uvedeného textu mám na Vás otázku.
Poznáte nejakého farára, ktorý by spĺňal tieto moje požiadavky, prosím?
Žádného faráře, který by vám podle vašich požadavků vyhovoval, neznám.
Poznámku mám ale k tomuto:
"K štúdiu Biblie, či vlastne hlavne k štúdiu Ježišovho učenia, sa snažím pristupovať nezaťažený dogmatikou jednotlivých cirkví." (...) "Ja sa pokúšam o nájdenie nejakých rezíduí toho kresťanstva, ktoré tu bolo cca prvých 300 rokov."
Jedna věc je majetek a mocenské poměry, ale asi byste neměl v konstantinovském obratu předpokládat předěl příliš všestranný, protože už během prvních staletí předtím vyznavači Ježíše jako Krista stavěli základy právě i tomu, čemu se chcete vyhýbat - utvářeli křesťanskou nauku ontologickým mudrováním zabezpečujícím potřeby jejich soteriologických tužeb, z čehož plynuly sváry mezi gnostiky, monofysitisty směšujícími Ježíšovo božství a lidství, ebionity neuznávajícími Ježíšovo božství, dokéty neuznávajícími Ježíšovo lidství a podobně. Justin mučedník učil cosi s prvky subordinacionismu, Meliton Sardský cosi s prvky modalismu. To, čeho rezidua hledáte, bylo od samotných počátků promíšeno s vytyčováním takzvaných pravd víry (Římanům 5,17; 1 Janův 2,22; 2 Janův 1,7 ) a vzájemným odmítáním takzvaných heretiků (1 Korintským 16,22; Galatským 1,8).
Poznámku mám ale k tomuto:
"K štúdiu Biblie, či vlastne hlavne k štúdiu Ježišovho učenia, sa snažím pristupovať nezaťažený dogmatikou jednotlivých cirkví." (...) "Ja sa pokúšam o nájdenie nejakých rezíduí toho kresťanstva, ktoré tu bolo cca prvých 300 rokov."
Jedna věc je majetek a mocenské poměry, ale asi byste neměl v konstantinovském obratu předpokládat předěl příliš všestranný, protože už během prvních staletí předtím vyznavači Ježíše jako Krista stavěli základy právě i tomu, čemu se chcete vyhýbat - utvářeli křesťanskou nauku ontologickým mudrováním zabezpečujícím potřeby jejich soteriologických tužeb, z čehož plynuly sváry mezi gnostiky, monofysitisty směšujícími Ježíšovo božství a lidství, ebionity neuznávajícími Ježíšovo božství, dokéty neuznávajícími Ježíšovo lidství a podobně. Justin mučedník učil cosi s prvky subordinacionismu, Meliton Sardský cosi s prvky modalismu. To, čeho rezidua hledáte, bylo od samotných počátků promíšeno s vytyčováním takzvaných pravd víry (Římanům 5,17; 1 Janův 2,22; 2 Janův 1,7 ) a vzájemným odmítáním takzvaných heretiků (1 Korintským 16,22; Galatským 1,8).
sigis, aj keď ste ma nepotešil, aj tak vďaka za úprimnú odpoveď.
Plne si uvedomujem, že v prvej cirkvi bolo hodne rôznych úletov. Preto vôbec nehľadám ideálnu cirkev a ani skvelého či báječného farára. Hľadám iba takého farára, ktorý sa dištancuje len od tých najväčších ohavností, ktoré rozkvitli jednoznačne práve v pokonštantínovskej verzii kresťanstva. U prvotných kresťanov pri naplňovaní tej druhej Ježišovej vety nad ktorú niet (o láske k blížnemu) som však až také závažné pochybenia nenašiel. Proste ju brali vážne, dokonca mnohokrát smrteľne vážne. Môžeme to vidieť napr. u Hippolyta Rímskeho (žil cca roky 170-235), ktorý v súvislosti s uverivšími vojakmi v Ježiša, riekol v diele Apoštolská tradice toto:
"Voják, který je podřízený, nezabije člověka. Dostaneli k tomu rozkaz, nevykoná ho. Nebude skládat přísahu. Když však nechce, bude odmítnut."
Avšak Augustín (roky 354-430, teda cca 200 rokov po Hippolytovi), po spriahnutí sa cirkvi so štátnou mocou, totálne otáča, zásadne mení "pravidlá hry", a po novom vysvetľuje, že vražda z kresťanského hľadiska vlastne nie je vždy chápaná ako vražda:
".. a proto naprosto nepřestoupili přikázání "Nezabiješ" ti muži, kteří na Boží popud vedli války nebo potrestali zločince smrtí, ztělesňujíce státní moc, podle jeho zákonů, .."
Augustín v podstate oficiálne v praxi "poopravil" druhé Ježišove najväčšie prikázanie o láske k blížnemu na:
"Milovať budeš svojho blížneho ako samého seba, až na výnimky, ktoré ti určí panovník!"
Od tej doby panovníci postupne prechádzali z dobyvačných vojen na spravodlivé obranné vojny či obranno-preventívne vojny. Veď nakoniec i tú najväčšiu začal psychopat Hitler ako obrannú proti židobolševikom. No a keď videli ďalší cirkevní preláti, že Augustínovi prešla úprava Ježišovho prikázania lásky k blížnemu, tak i oni si ho poopravili. Niekto si pridal čarodejnice či kacírov, niekto černochov, niekto indiánov, niekto mohamedánov, niekto protestantov, niekto katolíkov a niekto zase iných protestantov (napr. Zwingli), niekto Nemcov, niekto Francúzov, .. no a v súčasnosti sú v móde Rusi. Ani veľký reformátor Martin Luther taktiež nezostal pozadu. Na základe svojho nenávistlivého náboženského fanatizmu vyjadrenom v jeho diele "O židoch a ich klamstvách" si ho upravil na:
"Milovať budeš svojho blížneho ako samého seba, okrem židov a na výnimky, ktoré ti určí panovník!"
Však i Adolf Hitler po 400 rokoch obdivoval Martina Luthera ako "najväčšieho nemeckého génia" a mnohí nemeckí evanjelici vedome spolupracovali s nemeckým nacizmom. Nechcem však týmto obviňovať z náboženského fanatizmu iba Luthera, v podstate
KAŽDÝ, KTO TVRDÍ, ŽE MÁ VIERU V BOHA A PRITOM NEJAKÝM SPÔSOBOM NENÁVIDÍ SVOJICH BLÍŽNYCH, JE NÁBOŽENSKÝM FANATIKOM.
Smutné na tom je to, že viac-menej celé to pokonštantínovské kresťanstvo je prelezené náboženskými fanatikmi rôzneho druhu, či ich podporovateľmi alebo TICHÝMI PRITAKÁVAČMI, za ktorými zostali až stovky miliónov násilne usmrtených ľudí, na ktorých násilnej smrti nesie nejakú pečať práve pokonštantínovská verzia kresťanstva. No a počiatok tohoto Zla, vidím práve (okrem Konštantína) v Augustínovi, pretože on, ako viac-menej najväčšia duchovná autorita tej doby, pripustil svojimi doktrínami o spravodlivej obrannej vojne vstup nenávisti do Ježišovho prikázania lásky k blížnemu.
Aby som nepoukazoval iba na náboženský fanatizmus kresťanstva v.2.0 v dávnej či menej dávnej minulosti, je vhodné poukázať naň i v súčasnosti. Ako tabuľkovo-ukážkový príklad si môžeme zobrať čiste výsledky verejne dostupného štatistického prieskumu z Iraku. Pred rokom 2003, za vlády najväčšieho diktátora Saddáma Husajna, žilo v Iraku cca 1,3 milióna kresťanov. Po demokratizačno „evanjelizačnom“ procese uskutočnenom západnými kresťanskými vojskami, ktorých súčasťou boli i kresťanskí farári naprieč denominačným spektrom, zostalo v súčasnosti v Iraku iba cca 300 tisíc kresťanov. No a následné očakávania, že preživší tohoto demokratizačno „evanjelizačného“ procesu by nám mali byť srdečne vďační za to, že ich teraz pozveme k nám na Západ, považujem za prejav straty súdnosti.
V celej tej histórii kresťanstva po Konštantínovi (do 19. storočia) som narazil na jediného Kresťana - duchovného vodcu, ktorý ma obzvlášť zaujal, na Petra Chelčického. Možno sa to niekomu zdá málo. No čiastočne ma upokojilo to, keď som sa pozrel na Ježiša, na to, ako on pochodil u vtedajších duchovných vodcov izraelského národa. Vlastne jediní duchovní vodcovia s ktorými bol schopný ako-tak komunikovať, boli farizeji. No podľa novozákonných záznamov iba štyria z nich brali Ježišove slová vážne. Skúsil som i zisťovať, koľko tých farizejov celkovo bolo. Našiel som číslo niečo vyše 6000. Teda pomerove cca 1 z 1500. Že by tento pomer 1 z 1500 dával i odpoveď na otázku, ako to vlastne Ježiš myslel, keď povedal v Mt. 22,14.: "Lebo mnoho je povolaných, ale málo vyvolených"? Ktovie. Nerobím si však ilúzie, že práve u súčasných duchovných vodcov je tento pomer zásadne odlišný.
Veľmi ma potešilo keď som zistil, že v minulom storočí na území Československa žili minimálne dvaja takí kresťanskí duchovní vodcovia, ktorí tú druhú najdôležitejšiu Ježišovu vetu o láske k blížnemu brali vážne - dokonca smrteľne vážne. Bol to český laický kazateľ Přemysl Pitter a slovenský (pôvodne luteránsky kňaz) Ján Maliarik. Obaja mali tak trochu podobný osud. Oboch cisár pán odsúdil na smrť za to, že sa odmietli spolupodieľať na vraždení svojich pomyselných nepriateľov a obaja, dá sa povedať zázrakom, prežili. Keď sa však Maliarikovi šéfovia (pravoverní luteráni) dozvedeli, že Maliarik nemieni akceptovať žiadne výnimky v najdôležitejšom Ježišovom prikázaní o láske k blížnemu, tak ho vykázali z farárskeho postu. Skúsil som sa aj popýtať súčasného generálneho biskupa slovenských evanjelikov, či náhodou nepozná nejakého farára, ktorý by obdobným spôsobom aplikoval lásku k blížnemu ako Ján Maliarik. Odpoveď znela, že áno, dokonca viacerých. Keď som ho však poprosil o kontakt aspoň na jedného z nich, odmietol mi ho poskytnúť.
Doposiaľ som sa snažil poukazovať na dôsledky válčenia kresťanov prevažne v bežnej občianskej rovine. Vhodné je však poukázať na dôsledky válčenia kresťanov i v duchovnej rovine. Keď som poukazoval na obete kresťanov v občianskej rovine, napočítal som ich za posledných cca 1700 rokov na maximálne stovky miliónov. Dovolím si však odhadnúť, že len vojny západných kresťanských vojsk v tomto storočí v prevažne mohamedánskych krajinách, utvrdili stovky miliónov preživších moslimov v tom, že kresťania i v tomto tisícročí sú rovnaká verbež (ak nie i horšia) ako bola tá, ktorá u nich vraždila a drancovala pred cca 1000 rokmi. Keby sa boli kresťania, ich duchovní vodcovia, aspoň verejne dištancovali od týchto válečných výprav, tak mohli preživší moslimovia brať tieto vojenské výpravy ako "bežné" válečnícke výpravy pohanských panovníkov. Tým však, že cirkvi sa s týmito válečníckymi výpravami stotožnili a tie trocha väčšie poslali do týchto armád dobrovoľne (a za veľmi slušný peniaz) i svojich farárov, v podstate spečatili v povedomí moslimov názor, že sa jedná o novodobé križiacke výpravy!! Dodnes som dokonca nestretol ani len jednoho-jediného kresťanského duchovného vodcu, ktorý by sa proti tomuto válečníckemu náboženskému fanatizmu kresťanov nejak postavil. A tak si zase budú moslimovia stáročia z pokolenia na pokolenie rozprávať, ako k nim opätovne v 21. storočí vtrhli kresťania, totálne rozvrátili ich hospodárstvo a povraždili v nich až na milióny ich obyvateľov, včetne žien, starcov a detí.
Dovolím si teda odhadom tvrdiť, že tieto válečnícke skutky kresťanov iba v tomto storočí odradili možno stovky miliónov moslimov (skorej i miliardy - počítajúc vo vzdialenej budúcnosti) od potenciálneho prijatia Krista za svojho spasiteľa.
Plne si uvedomujem, že v prvej cirkvi bolo hodne rôznych úletov. Preto vôbec nehľadám ideálnu cirkev a ani skvelého či báječného farára. Hľadám iba takého farára, ktorý sa dištancuje len od tých najväčších ohavností, ktoré rozkvitli jednoznačne práve v pokonštantínovskej verzii kresťanstva. U prvotných kresťanov pri naplňovaní tej druhej Ježišovej vety nad ktorú niet (o láske k blížnemu) som však až také závažné pochybenia nenašiel. Proste ju brali vážne, dokonca mnohokrát smrteľne vážne. Môžeme to vidieť napr. u Hippolyta Rímskeho (žil cca roky 170-235), ktorý v súvislosti s uverivšími vojakmi v Ježiša, riekol v diele Apoštolská tradice toto:
"Voják, který je podřízený, nezabije člověka. Dostaneli k tomu rozkaz, nevykoná ho. Nebude skládat přísahu. Když však nechce, bude odmítnut."
Avšak Augustín (roky 354-430, teda cca 200 rokov po Hippolytovi), po spriahnutí sa cirkvi so štátnou mocou, totálne otáča, zásadne mení "pravidlá hry", a po novom vysvetľuje, že vražda z kresťanského hľadiska vlastne nie je vždy chápaná ako vražda:
".. a proto naprosto nepřestoupili přikázání "Nezabiješ" ti muži, kteří na Boží popud vedli války nebo potrestali zločince smrtí, ztělesňujíce státní moc, podle jeho zákonů, .."
Augustín v podstate oficiálne v praxi "poopravil" druhé Ježišove najväčšie prikázanie o láske k blížnemu na:
"Milovať budeš svojho blížneho ako samého seba, až na výnimky, ktoré ti určí panovník!"
Od tej doby panovníci postupne prechádzali z dobyvačných vojen na spravodlivé obranné vojny či obranno-preventívne vojny. Veď nakoniec i tú najväčšiu začal psychopat Hitler ako obrannú proti židobolševikom. No a keď videli ďalší cirkevní preláti, že Augustínovi prešla úprava Ježišovho prikázania lásky k blížnemu, tak i oni si ho poopravili. Niekto si pridal čarodejnice či kacírov, niekto černochov, niekto indiánov, niekto mohamedánov, niekto protestantov, niekto katolíkov a niekto zase iných protestantov (napr. Zwingli), niekto Nemcov, niekto Francúzov, .. no a v súčasnosti sú v móde Rusi. Ani veľký reformátor Martin Luther taktiež nezostal pozadu. Na základe svojho nenávistlivého náboženského fanatizmu vyjadrenom v jeho diele "O židoch a ich klamstvách" si ho upravil na:
"Milovať budeš svojho blížneho ako samého seba, okrem židov a na výnimky, ktoré ti určí panovník!"
Však i Adolf Hitler po 400 rokoch obdivoval Martina Luthera ako "najväčšieho nemeckého génia" a mnohí nemeckí evanjelici vedome spolupracovali s nemeckým nacizmom. Nechcem však týmto obviňovať z náboženského fanatizmu iba Luthera, v podstate
KAŽDÝ, KTO TVRDÍ, ŽE MÁ VIERU V BOHA A PRITOM NEJAKÝM SPÔSOBOM NENÁVIDÍ SVOJICH BLÍŽNYCH, JE NÁBOŽENSKÝM FANATIKOM.
Smutné na tom je to, že viac-menej celé to pokonštantínovské kresťanstvo je prelezené náboženskými fanatikmi rôzneho druhu, či ich podporovateľmi alebo TICHÝMI PRITAKÁVAČMI, za ktorými zostali až stovky miliónov násilne usmrtených ľudí, na ktorých násilnej smrti nesie nejakú pečať práve pokonštantínovská verzia kresťanstva. No a počiatok tohoto Zla, vidím práve (okrem Konštantína) v Augustínovi, pretože on, ako viac-menej najväčšia duchovná autorita tej doby, pripustil svojimi doktrínami o spravodlivej obrannej vojne vstup nenávisti do Ježišovho prikázania lásky k blížnemu.
Aby som nepoukazoval iba na náboženský fanatizmus kresťanstva v.2.0 v dávnej či menej dávnej minulosti, je vhodné poukázať naň i v súčasnosti. Ako tabuľkovo-ukážkový príklad si môžeme zobrať čiste výsledky verejne dostupného štatistického prieskumu z Iraku. Pred rokom 2003, za vlády najväčšieho diktátora Saddáma Husajna, žilo v Iraku cca 1,3 milióna kresťanov. Po demokratizačno „evanjelizačnom“ procese uskutočnenom západnými kresťanskými vojskami, ktorých súčasťou boli i kresťanskí farári naprieč denominačným spektrom, zostalo v súčasnosti v Iraku iba cca 300 tisíc kresťanov. No a následné očakávania, že preživší tohoto demokratizačno „evanjelizačného“ procesu by nám mali byť srdečne vďační za to, že ich teraz pozveme k nám na Západ, považujem za prejav straty súdnosti.
V celej tej histórii kresťanstva po Konštantínovi (do 19. storočia) som narazil na jediného Kresťana - duchovného vodcu, ktorý ma obzvlášť zaujal, na Petra Chelčického. Možno sa to niekomu zdá málo. No čiastočne ma upokojilo to, keď som sa pozrel na Ježiša, na to, ako on pochodil u vtedajších duchovných vodcov izraelského národa. Vlastne jediní duchovní vodcovia s ktorými bol schopný ako-tak komunikovať, boli farizeji. No podľa novozákonných záznamov iba štyria z nich brali Ježišove slová vážne. Skúsil som i zisťovať, koľko tých farizejov celkovo bolo. Našiel som číslo niečo vyše 6000. Teda pomerove cca 1 z 1500. Že by tento pomer 1 z 1500 dával i odpoveď na otázku, ako to vlastne Ježiš myslel, keď povedal v Mt. 22,14.: "Lebo mnoho je povolaných, ale málo vyvolených"? Ktovie. Nerobím si však ilúzie, že práve u súčasných duchovných vodcov je tento pomer zásadne odlišný.
Veľmi ma potešilo keď som zistil, že v minulom storočí na území Československa žili minimálne dvaja takí kresťanskí duchovní vodcovia, ktorí tú druhú najdôležitejšiu Ježišovu vetu o láske k blížnemu brali vážne - dokonca smrteľne vážne. Bol to český laický kazateľ Přemysl Pitter a slovenský (pôvodne luteránsky kňaz) Ján Maliarik. Obaja mali tak trochu podobný osud. Oboch cisár pán odsúdil na smrť za to, že sa odmietli spolupodieľať na vraždení svojich pomyselných nepriateľov a obaja, dá sa povedať zázrakom, prežili. Keď sa však Maliarikovi šéfovia (pravoverní luteráni) dozvedeli, že Maliarik nemieni akceptovať žiadne výnimky v najdôležitejšom Ježišovom prikázaní o láske k blížnemu, tak ho vykázali z farárskeho postu. Skúsil som sa aj popýtať súčasného generálneho biskupa slovenských evanjelikov, či náhodou nepozná nejakého farára, ktorý by obdobným spôsobom aplikoval lásku k blížnemu ako Ján Maliarik. Odpoveď znela, že áno, dokonca viacerých. Keď som ho však poprosil o kontakt aspoň na jedného z nich, odmietol mi ho poskytnúť.
Doposiaľ som sa snažil poukazovať na dôsledky válčenia kresťanov prevažne v bežnej občianskej rovine. Vhodné je však poukázať na dôsledky válčenia kresťanov i v duchovnej rovine. Keď som poukazoval na obete kresťanov v občianskej rovine, napočítal som ich za posledných cca 1700 rokov na maximálne stovky miliónov. Dovolím si však odhadnúť, že len vojny západných kresťanských vojsk v tomto storočí v prevažne mohamedánskych krajinách, utvrdili stovky miliónov preživších moslimov v tom, že kresťania i v tomto tisícročí sú rovnaká verbež (ak nie i horšia) ako bola tá, ktorá u nich vraždila a drancovala pred cca 1000 rokmi. Keby sa boli kresťania, ich duchovní vodcovia, aspoň verejne dištancovali od týchto válečných výprav, tak mohli preživší moslimovia brať tieto vojenské výpravy ako "bežné" válečnícke výpravy pohanských panovníkov. Tým však, že cirkvi sa s týmito válečníckymi výpravami stotožnili a tie trocha väčšie poslali do týchto armád dobrovoľne (a za veľmi slušný peniaz) i svojich farárov, v podstate spečatili v povedomí moslimov názor, že sa jedná o novodobé križiacke výpravy!! Dodnes som dokonca nestretol ani len jednoho-jediného kresťanského duchovného vodcu, ktorý by sa proti tomuto válečníckemu náboženskému fanatizmu kresťanov nejak postavil. A tak si zase budú moslimovia stáročia z pokolenia na pokolenie rozprávať, ako k nim opätovne v 21. storočí vtrhli kresťania, totálne rozvrátili ich hospodárstvo a povraždili v nich až na milióny ich obyvateľov, včetne žien, starcov a detí.
Dovolím si teda odhadom tvrdiť, že tieto válečnícke skutky kresťanov iba v tomto storočí odradili možno stovky miliónov moslimov (skorej i miliardy - počítajúc vo vzdialenej budúcnosti) od potenciálneho prijatia Krista za svojho spasiteľa.
Jak se díváte na inspirovanost textů podobných těmto, podle kterých Bůh přikazuje zabíjet, v jednom případě dokonce i v rámci příběhu o předávání desatera přikázání? Domníváte se, že Ježíš považoval tyto příběhy za pravdivé?
Druhá kniha Mojžišova 32,27: A povedal im: Takto hovorí Hospodin, Bôh Izraelov: Pripášte každý svoj meč na svoje bedrá, prejdite ta i nazpät, od brány k bráne v tábore, a zabite každý svojho brata a každý svojho priateľa a každý svojho blížneho.
Kniha Jozuova 10,40: A Jozua zbil celú tú zem, vrch i juh, nížinu aj úbočia i všetkých ich kráľov. Neponechal nikoho živého a zahladil i všetky duše, zarieknuté na záhubu, tak ako prikázal Hospodin, Bôh Izraelov.
Nejsem si jist, zda jste vyhraněným pacifistou nebo zda jen odmítáte války, které vnímáte jako nespravedlivé. Pokud jde o novozákonní texty, jsou podle Vašeho názoru v dané souvislosti často citovaná Ježíšova slova určená vojákům dostatečně srozumitelná? Připouští podle Vás zabíjení za žold přinejmenším v rámci obrany jiných proti útočníkům?
Evanjelium podľa Lukáša 3,14: Pýtali sa ho aj vojaci: "A čo máme robiť my?" Vravel im: "Nikoho netrápte, nikomu nekrivdite a buďte spokojní so svojím žoldom!"
Druhá kniha Mojžišova 32,27: A povedal im: Takto hovorí Hospodin, Bôh Izraelov: Pripášte každý svoj meč na svoje bedrá, prejdite ta i nazpät, od brány k bráne v tábore, a zabite každý svojho brata a každý svojho priateľa a každý svojho blížneho.
Kniha Jozuova 10,40: A Jozua zbil celú tú zem, vrch i juh, nížinu aj úbočia i všetkých ich kráľov. Neponechal nikoho živého a zahladil i všetky duše, zarieknuté na záhubu, tak ako prikázal Hospodin, Bôh Izraelov.
Nejsem si jist, zda jste vyhraněným pacifistou nebo zda jen odmítáte války, které vnímáte jako nespravedlivé. Pokud jde o novozákonní texty, jsou podle Vašeho názoru v dané souvislosti často citovaná Ježíšova slova určená vojákům dostatečně srozumitelná? Připouští podle Vás zabíjení za žold přinejmenším v rámci obrany jiných proti útočníkům?
Evanjelium podľa Lukáša 3,14: Pýtali sa ho aj vojaci: "A čo máme robiť my?" Vravel im: "Nikoho netrápte, nikomu nekrivdite a buďte spokojní so svojím žoldom!"
Bibliu chápem ako celok, avšak pre seba beriem ako záväzný iba Nový zákon. Príbehy zo Starého zákona sú pre mňa inšpiráciu či ponaučením iba do tej miery, pokiaľ to Ježiš nestanovil inak. No a práve vo vzťahu k násiliu Ježiš zaviedol ZÁSADNÉ zmeny oproti Starému zákonu (Mt 5, 38-44), kde bolo mlátenie sa hlava-nehlava, takpovediac vecou obvyklou.
Slová ako pacifista či pacifistický nerád používam - sú už dosť sprofanované a nevystihujú správne moje postoje. Teda sám seba neradím medzi pacifistov ale radím sa skôr k presadzovateľom aktívneho nenásilia podľa Ježišovho vzoru. Neradím sa ani k nejakým sentimentálnym naivkom a uvedomujem si, že sú i situácie kedy je nutné i "zapráskať bičom" (Jn 2,15). Neradím sa ani k panickým či nenávistným odporcom akýchkoľvek zbraní. Znova i v tomto sa snažím vychádzať z Ježišovho učenia, kde v Lk 22,38 je napísané: "Pane, hľa, tu sú dva meče. A on im povedal: Dosť je.". Nepovažujem sa ani za tak bigotného, že by som bol ochotný pripustiť iba dva meče. Dokonca sa považujem za takého liberála, že poviem tomu, komu sa mália dva meče, nech si ich kúpi trebárs 10. Ak sa vidí i toto niekomu málo, nech si teda kúpi guľovnicu či kanón ak si naň vybaví príslušné povolenie a ak nebude týmito zbraňami obmedzovať či ohrozovať slobodu, zdravie či životy niekoho iného. No i napriek tomuto môjmu liberalizmu som konzervatívnym zástancom Ježišovho pohľadu na násilie. Teda zastávam obdobné postoje, ktoré prezentoval práve sám Ježiš pred 2000 rokmi v:
a) Mt 26,52: "Daj svoj meč späť na jeho miesto, lebo všetci, ktorí berú meč, zahynú mečom." - keď sa jednalo o jeho vlastný život,
b) Mt 10,23: "A keď vás budú prenasledovať v tomto meste, utečte do iného.." - keď sa jednalo o život jeho nasledovníkov,
c) Mt 5,43-44: "Počuli ste, že bolo povedané: Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť budeš svojho nepriateľa. Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov; dobrorečte tým, ktorí vás preklínajú; čiňte dobre tým, ktorí vás nenávidia, a modlite sa za tých, ktorí vás potupujú a prenasledujú," - keď kázal svojim poslucháčom nielen o násilí.
No a ako sa konkrétne pozerám na slová Jána Krstiteľa uvedené v evanjeliu podľa Lukáša 3,14? Je vhodné si pripomenúť chronológiu udalostí, teda to, že tesne pred Jánom Krstiteľom platilo: "Oko za oko a zub za zub" či "Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť budeš svojho nepriateľa". No ale tesne po Jánovi Krstiteľovi na základe práve Ježišových zásadných zmien začalo platiť: "Milujte svojich nepriateľov; dobrorečte tým, ktorí vás preklínajú; čiňte dobre tým, ktorí vás nenávidia, a modlite sa za tých, ktorí vás potupujú a prenasledujú; .... " (Mt 5, 38-44).
Slová ako pacifista či pacifistický nerád používam - sú už dosť sprofanované a nevystihujú správne moje postoje. Teda sám seba neradím medzi pacifistov ale radím sa skôr k presadzovateľom aktívneho nenásilia podľa Ježišovho vzoru. Neradím sa ani k nejakým sentimentálnym naivkom a uvedomujem si, že sú i situácie kedy je nutné i "zapráskať bičom" (Jn 2,15). Neradím sa ani k panickým či nenávistným odporcom akýchkoľvek zbraní. Znova i v tomto sa snažím vychádzať z Ježišovho učenia, kde v Lk 22,38 je napísané: "Pane, hľa, tu sú dva meče. A on im povedal: Dosť je.". Nepovažujem sa ani za tak bigotného, že by som bol ochotný pripustiť iba dva meče. Dokonca sa považujem za takého liberála, že poviem tomu, komu sa mália dva meče, nech si ich kúpi trebárs 10. Ak sa vidí i toto niekomu málo, nech si teda kúpi guľovnicu či kanón ak si naň vybaví príslušné povolenie a ak nebude týmito zbraňami obmedzovať či ohrozovať slobodu, zdravie či životy niekoho iného. No i napriek tomuto môjmu liberalizmu som konzervatívnym zástancom Ježišovho pohľadu na násilie. Teda zastávam obdobné postoje, ktoré prezentoval práve sám Ježiš pred 2000 rokmi v:
a) Mt 26,52: "Daj svoj meč späť na jeho miesto, lebo všetci, ktorí berú meč, zahynú mečom." - keď sa jednalo o jeho vlastný život,
b) Mt 10,23: "A keď vás budú prenasledovať v tomto meste, utečte do iného.." - keď sa jednalo o život jeho nasledovníkov,
c) Mt 5,43-44: "Počuli ste, že bolo povedané: Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť budeš svojho nepriateľa. Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov; dobrorečte tým, ktorí vás preklínajú; čiňte dobre tým, ktorí vás nenávidia, a modlite sa za tých, ktorí vás potupujú a prenasledujú," - keď kázal svojim poslucháčom nielen o násilí.
No a ako sa konkrétne pozerám na slová Jána Krstiteľa uvedené v evanjeliu podľa Lukáša 3,14? Je vhodné si pripomenúť chronológiu udalostí, teda to, že tesne pred Jánom Krstiteľom platilo: "Oko za oko a zub za zub" či "Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť budeš svojho nepriateľa". No ale tesne po Jánovi Krstiteľovi na základe práve Ježišových zásadných zmien začalo platiť: "Milujte svojich nepriateľov; dobrorečte tým, ktorí vás preklínajú; čiňte dobre tým, ktorí vás nenávidia, a modlite sa za tých, ktorí vás potupujú a prenasledujú; .... " (Mt 5, 38-44).
"No a práve vo vzťahu k násiliu Ježiš zaviedol ZÁSADNÉ zmeny oproti Starému zákonu (Mt 5, 38-44), kde bolo mlátenie sa hlava-nehlava, takpovediac vecou obvyklou."
Rozumím tomu, že se soustředíte na Ježíšův postoj a na jeho rady, nikoliv na mojžíšské zákony.
Pro mne (ateistu) je zajímavý názor věřícího, jakým jste Vy, na Ježíšův postoj k Bohu, postoj Syna k jeho Otci na nebesích (píši to takto, protože nechci Vaši odpověď vázat na pozdější konkrétní christologická a trojiční teologická domýšlení):
Z mnoha novozákonních míst je zřejmé, že Mojžíš byl pro Ježíše pravým Božím prorokem. Dokonce ani v příběhu o cizoložné ženě Ježíš neřekl, že Boží příkazy ke kamenování nebyly pravé. Pokud tedy Ježíš zavedl změny (svými radami a svým příkladem), aniž by odmítal PRAVOST dosavadní mojžíšské tradice a písma o Božích příkazech (z nichž jsem uvedl pouze dva příklady a pominul jsem Boží příkazy například ke kamenování obecně nebo v jednotlivých případech, jakým byl Boží příkaz, aby celá pospolitost ukamenovala člověka sbírajícího klestí v den odpočinku) byla podle jeho svědectví vůle Boha, v něhož věřil on, skutečně taková.
Je to Bůh i Vaší víry? Bůh, který v nějakých fázích dějin vychovával svůj lid příkazy ke kamenování?
Rozumím tomu, že se soustředíte na Ježíšův postoj a na jeho rady, nikoliv na mojžíšské zákony.
Pro mne (ateistu) je zajímavý názor věřícího, jakým jste Vy, na Ježíšův postoj k Bohu, postoj Syna k jeho Otci na nebesích (píši to takto, protože nechci Vaši odpověď vázat na pozdější konkrétní christologická a trojiční teologická domýšlení):
Z mnoha novozákonních míst je zřejmé, že Mojžíš byl pro Ježíše pravým Božím prorokem. Dokonce ani v příběhu o cizoložné ženě Ježíš neřekl, že Boží příkazy ke kamenování nebyly pravé. Pokud tedy Ježíš zavedl změny (svými radami a svým příkladem), aniž by odmítal PRAVOST dosavadní mojžíšské tradice a písma o Božích příkazech (z nichž jsem uvedl pouze dva příklady a pominul jsem Boží příkazy například ke kamenování obecně nebo v jednotlivých případech, jakým byl Boží příkaz, aby celá pospolitost ukamenovala člověka sbírajícího klestí v den odpočinku) byla podle jeho svědectví vůle Boha, v něhož věřil on, skutečně taková.
Je to Bůh i Vaší víry? Bůh, který v nějakých fázích dějin vychovával svůj lid příkazy ke kamenování?
sigis, necítim sa na to a ani nepovažujem za nezbytne nutné, že by som mal pochopiť všetky state z Biblie, a obzvlášť tie zo Starého zákona. Z Nového zákona je to hlavne Zjavenie Jána. Avšak Evanjelia a Listy či Skutky apoštolov sú väčšinou písané tak, aby ich bol schopný pochopiť i prostý ľud.
No a odpoveď na Vašu otázku:
"Je to Bůh i Vaší víry? Bůh, který v nějakých fázích dějin vychovával svůj lid příkazy ke kamenování?"
znie nasledovne:
ÁNO JE. Zároveň ale dodávam, že Ježiša považujem za toho, ktorý mal "príslušné kompetencie" tieto viaceré starozákonné praktiky zásadne zmeniť a ich aj zmenil.
No a odpoveď na Vašu otázku:
"Je to Bůh i Vaší víry? Bůh, který v nějakých fázích dějin vychovával svůj lid příkazy ke kamenování?"
znie nasledovne:
ÁNO JE. Zároveň ale dodávam, že Ježiša považujem za toho, ktorý mal "príslušné kompetencie" tieto viaceré starozákonné praktiky zásadne zmeniť a ich aj zmenil.
Tak Vám děkuji za popovídání si, Milane.
otec Marian Kuffa,Žakovce
Tomu pánovi Kuffovi som aj napísal dopis, ešte koncom minulého roku, dokonca na dve rôzne e-mailové adresy. No dodnes som však neobdržal odpoveď.
Milan máš správne a opodstatnené nároky. Ale ak chceš nájsť niekoho ,kto by ti pomohol,tak musíš si sa uistiť,kto dnes je najbližšie a spĺňa tvoje kritéria?
Uisťujem ťa, že sú tu dnes takí ľudia.
Samozrejme, každý bude presadzovať tých svojich učiteľov/čo je prirodzené/, ale sám musíš na základe štúdia Písma a modlitby zistiť,kto dnes koná Božiu vôľu a má Božie schválenie.
Napríklad z jedného tvojho bodu ja poznám iba jednu skupinu kresťanov ,čo v minulosti odmietali chytiť zbraň ,alebo nejak inak podporovať národný socializmus. A títo kresťania nehľadali výhovorky,prečo je to nemožné,alebo ťažké?! Historici o nich píšu a aj samotní nacisti si častokrát týchto ľudí pre ich nenásilný postoj vážili. A to je viac ako pozoruhodný fakt.
Opýtam sa ťa: Ak by si žil v 1 storočí a bol by si žid,alebo pohan/Riman,Grék/ uveril by si vtedajšej "Nazaretskej sekte", proti ktorej ako židia ,tak i pohania mali vyhranené názory?
Stať sa vtedy kresťanom, bolo ako keby si si dal nôž na krk. Dokázal by si to?
Aj keď mnohí kresťania za svoju príslušnosť zaplatili životom?
Zapamätaj si,že ako vtedy/a vždy/ platilo a stále platí,,že cesta menšieho odporu vždy vedie k záhube.
Ale ak sa budeš držať zdravého rozumu, Písma tak pravdu určite nájdeš. Ježiš nás o tom opakovane uisťuje.
Biblia dáva študentom Písma jasne rozpoznateľné ,poznávacie znaky pravých kresťanov.
Len ich musíš spoznať a podľa toho hľadať.
A Písma musíme spoznať a rozlíšiť čo je pravda a čo nie? Pretože pravda a náboženstvo môže byť len jedna,jedno. Interkonfesionalizmus Biblia a aj zdravý rozum nepodporuje.
Aj dnes sa všetko presne opakuje ,tak ako v 1 storočí. A vždy sa tak dialo. Je tu navlas presná paralela.
Myslím si,že dnes nie je ťažko rozpoznať,kto dnes koná Božiu vôľu a vuyčuje pravdu?! Ale na to musíš prísť sám,štúdiom Písma a podobne.
Pretože už dnes sa začínajú spĺňať slová Malachiáša 3 kap 18..... "Potom opäť uvidíte rozdiel medzi spravodlivým a zlým človekom, medzi tým, kto Bohu slúži, a tým, kto mu neslúži."
Uisťujem ťa, že sú tu dnes takí ľudia.
Samozrejme, každý bude presadzovať tých svojich učiteľov/čo je prirodzené/, ale sám musíš na základe štúdia Písma a modlitby zistiť,kto dnes koná Božiu vôľu a má Božie schválenie.
Napríklad z jedného tvojho bodu ja poznám iba jednu skupinu kresťanov ,čo v minulosti odmietali chytiť zbraň ,alebo nejak inak podporovať národný socializmus. A títo kresťania nehľadali výhovorky,prečo je to nemožné,alebo ťažké?! Historici o nich píšu a aj samotní nacisti si častokrát týchto ľudí pre ich nenásilný postoj vážili. A to je viac ako pozoruhodný fakt.
Opýtam sa ťa: Ak by si žil v 1 storočí a bol by si žid,alebo pohan/Riman,Grék/ uveril by si vtedajšej "Nazaretskej sekte", proti ktorej ako židia ,tak i pohania mali vyhranené názory?
Stať sa vtedy kresťanom, bolo ako keby si si dal nôž na krk. Dokázal by si to?
Aj keď mnohí kresťania za svoju príslušnosť zaplatili životom?
Zapamätaj si,že ako vtedy/a vždy/ platilo a stále platí,,že cesta menšieho odporu vždy vedie k záhube.
Ale ak sa budeš držať zdravého rozumu, Písma tak pravdu určite nájdeš. Ježiš nás o tom opakovane uisťuje.
Biblia dáva študentom Písma jasne rozpoznateľné ,poznávacie znaky pravých kresťanov.
Len ich musíš spoznať a podľa toho hľadať.
A Písma musíme spoznať a rozlíšiť čo je pravda a čo nie? Pretože pravda a náboženstvo môže byť len jedna,jedno. Interkonfesionalizmus Biblia a aj zdravý rozum nepodporuje.
Aj dnes sa všetko presne opakuje ,tak ako v 1 storočí. A vždy sa tak dialo. Je tu navlas presná paralela.
Myslím si,že dnes nie je ťažko rozpoznať,kto dnes koná Božiu vôľu a vuyčuje pravdu?! Ale na to musíš prísť sám,štúdiom Písma a podobne.
Pretože už dnes sa začínajú spĺňať slová Malachiáša 3 kap 18..... "Potom opäť uvidíte rozdiel medzi spravodlivým a zlým človekom, medzi tým, kto Bohu slúži, a tým, kto mu neslúži."
Oponent,
dávaš otázky, ako by som som sa zachoval, keby som žíl v 1. storočí. Odpoveď znie: neviem. Je mi i ťažko pochopiť, čo nimi sleduješ. Nech Ti dám akúkoľvek odpoveď, bude mať hodnotu odpovede vycucanej z prstu. Viem iba toľko, že obdobné názory na válčenia kresťanov a financovanie cirkvi som mal i za minulého režimu.
Ďalej vravíš: "Uisťujem ťa, že sú tu dnes takí ľudia." Áno, v to práve dúfam a preto sa ich snažím i touto formou nájsť. Uvítal by som, ak nejaké také spoločenstvo poznáš, ktoré by spĺňalo moje požiadavky, že by si mi dal na nich kontakt.
U tej prvej Ježišovej vety nad ktorú niet som vymenoval vyššie (23. července) viacej skutočností, ktoré sa dajú považovať za šialenstvo, i keď o niektorých by sa dalo aspoň diskutovať. Avšak prihlásenie sa k cirkevným reštitúciam chápem ako VEDOMÉ prihlásenie sa ku všetkým tým ohavnostiam, čo cirkev celý stredovek predvádzala a na základe ktorých majetok získavala. Prihlásenie sa k reštitúciam chápem ako prihlásenie sa k inkvizícii, prihlásenie sa k upaľovaniu kacírov a čarodejníc, prihlásenie sa k dobe pobielohorskej - k dobe temna, prihlásenie sa k vyznávaniu viery poddanými povinne podľa viery panovníka, prihlásenie sa k predaju odpustkov, prihlásenie sa k plateniu povinných desiatkov cirkvi nech to vidím s vierou v Boha akokoľvek (u nás boli zrušené povinné platenia desiatkov až v polovici 19. storočia). Prihlásenie sa k reštitúciam je v konečnom dôsledku znovuzavedením povinných platieb cirkvám daňovými poplatníkmi prostredníctvom štátnej kasy, i keď sa to nenazýva desiatky. A toto sa deje v čase najväčšej slobody, v čase keď sa ľudia v tejto krajine majú najlepšie v dejinách ľudstva, no úžasne veriaci členovia drvivej väčšiny cirkví sú na tom tak biedne, tak mizerne, že i na platy ich vlastných farárov, na ich aktivity, sa musia POVINNE skladať v značnej miere pohanskí daňoví poplatníci prostredníctvom štátnej kasy. V prihlásení sa k reštitúciam nevidím ani štipky lásky k Bohu ale chápem to skôr ako VEDOMÉ kolektívne napľutie Ježišovi do tváre, a preto tu nenachádzam miesto pre diskusiu.
U vzťahu kresťanov k tej druhej vete by som mohol taktiež popísať kopec zlyhaní o ktorých by sa dalo diskutovať. Avšak válčenie kresťanov či tiché pritakávanie válčeniu kresťanov, a z toho vyplývajúce hromadné vraždenia svojich blížnych, hromadné ničenie majetku svojich blížnych, zase chápem ako ten najextrémnejší, najviac do očí bijúci protipól tej druhej Ježišovej vety nad ktorú niet, vety o láske k blížnemu. Preto ani tu nenachádzam miesto pre diskusiu.
Práve pre tieto skutočnosti som si dal požiadavok, že by som chcel nájsť v súčasnej dobe nejakého žijúceho kresťanského duchovného vodcu a s ním nejak previazané kresťanské spoločenstvo, ktoré sa VEREJNE DIŠTANCUJE aspoň od týchto dvoch najviac do očí bijúcich ohavností, teda od akéhokoľvek válčenia kresťanov a chorého vzťahu k majetku, čo v ČR v súčasnosti predstavujú cirkevné reštitúcie. Avšak kto nie je ochotný sa verejne dištancovať aspoň od týchto dvoch vyššie uvedených najväčších ohavností, tak ťažko s ním nájdem nejakú spoločnú reč o Ježišovom učení, o Ježišovom systéme hodnôt, o tom že vôbec berie Ježišove slová vážne.
dávaš otázky, ako by som som sa zachoval, keby som žíl v 1. storočí. Odpoveď znie: neviem. Je mi i ťažko pochopiť, čo nimi sleduješ. Nech Ti dám akúkoľvek odpoveď, bude mať hodnotu odpovede vycucanej z prstu. Viem iba toľko, že obdobné názory na válčenia kresťanov a financovanie cirkvi som mal i za minulého režimu.
Ďalej vravíš: "Uisťujem ťa, že sú tu dnes takí ľudia." Áno, v to práve dúfam a preto sa ich snažím i touto formou nájsť. Uvítal by som, ak nejaké také spoločenstvo poznáš, ktoré by spĺňalo moje požiadavky, že by si mi dal na nich kontakt.
U tej prvej Ježišovej vety nad ktorú niet som vymenoval vyššie (23. července) viacej skutočností, ktoré sa dajú považovať za šialenstvo, i keď o niektorých by sa dalo aspoň diskutovať. Avšak prihlásenie sa k cirkevným reštitúciam chápem ako VEDOMÉ prihlásenie sa ku všetkým tým ohavnostiam, čo cirkev celý stredovek predvádzala a na základe ktorých majetok získavala. Prihlásenie sa k reštitúciam chápem ako prihlásenie sa k inkvizícii, prihlásenie sa k upaľovaniu kacírov a čarodejníc, prihlásenie sa k dobe pobielohorskej - k dobe temna, prihlásenie sa k vyznávaniu viery poddanými povinne podľa viery panovníka, prihlásenie sa k predaju odpustkov, prihlásenie sa k plateniu povinných desiatkov cirkvi nech to vidím s vierou v Boha akokoľvek (u nás boli zrušené povinné platenia desiatkov až v polovici 19. storočia). Prihlásenie sa k reštitúciam je v konečnom dôsledku znovuzavedením povinných platieb cirkvám daňovými poplatníkmi prostredníctvom štátnej kasy, i keď sa to nenazýva desiatky. A toto sa deje v čase najväčšej slobody, v čase keď sa ľudia v tejto krajine majú najlepšie v dejinách ľudstva, no úžasne veriaci členovia drvivej väčšiny cirkví sú na tom tak biedne, tak mizerne, že i na platy ich vlastných farárov, na ich aktivity, sa musia POVINNE skladať v značnej miere pohanskí daňoví poplatníci prostredníctvom štátnej kasy. V prihlásení sa k reštitúciam nevidím ani štipky lásky k Bohu ale chápem to skôr ako VEDOMÉ kolektívne napľutie Ježišovi do tváre, a preto tu nenachádzam miesto pre diskusiu.
U vzťahu kresťanov k tej druhej vete by som mohol taktiež popísať kopec zlyhaní o ktorých by sa dalo diskutovať. Avšak válčenie kresťanov či tiché pritakávanie válčeniu kresťanov, a z toho vyplývajúce hromadné vraždenia svojich blížnych, hromadné ničenie majetku svojich blížnych, zase chápem ako ten najextrémnejší, najviac do očí bijúci protipól tej druhej Ježišovej vety nad ktorú niet, vety o láske k blížnemu. Preto ani tu nenachádzam miesto pre diskusiu.
Práve pre tieto skutočnosti som si dal požiadavok, že by som chcel nájsť v súčasnej dobe nejakého žijúceho kresťanského duchovného vodcu a s ním nejak previazané kresťanské spoločenstvo, ktoré sa VEREJNE DIŠTANCUJE aspoň od týchto dvoch najviac do očí bijúcich ohavností, teda od akéhokoľvek válčenia kresťanov a chorého vzťahu k majetku, čo v ČR v súčasnosti predstavujú cirkevné reštitúcie. Avšak kto nie je ochotný sa verejne dištancovať aspoň od týchto dvoch vyššie uvedených najväčších ohavností, tak ťažko s ním nájdem nejakú spoločnú reč o Ježišovom učení, o Ježišovom systéme hodnôt, o tom že vôbec berie Ježišove slová vážne.
@Milan_R
Tvoje požadavky jsou naprosto nesmyslné. Neznáš Písmo sv., ani historii.
O Církvi se v Novém zákoně toho píše hodně. Sám Pán Ježíš založil Církev a přislíbil, že ani brány pekelné ji nepřemohou. Ty ovšem tvrdíš, že tato Církev se nějak zkazila a padla zhruba po roce 300. Uvědomuješ si, co tím vlastně říkáš spolu s dalšími, kteří takhle na Církev pohlíží? Takoví lidi prostě nevěří slovu Pána Ježíše.
Platy duchovních zajišťované státem u nás zavedli komunisti, aby mohli mít katolickou Církev pod dohledem. Nyní se řeší za pomocí restitucí spravedlivé navrácení majetku a finanční náhrada za část majetku, který už nelze vrátit. A k tomu to poslouží k oddělení Církve od státu, stát dál nebude platit za mzdy kněží. Tak co je špatně? Podle mě je to takto naprosto v pořádku.
Tvoje požadavky jsou naprosto nesmyslné. Neznáš Písmo sv., ani historii.
O Církvi se v Novém zákoně toho píše hodně. Sám Pán Ježíš založil Církev a přislíbil, že ani brány pekelné ji nepřemohou. Ty ovšem tvrdíš, že tato Církev se nějak zkazila a padla zhruba po roce 300. Uvědomuješ si, co tím vlastně říkáš spolu s dalšími, kteří takhle na Církev pohlíží? Takoví lidi prostě nevěří slovu Pána Ježíše.
Platy duchovních zajišťované státem u nás zavedli komunisti, aby mohli mít katolickou Církev pod dohledem. Nyní se řeší za pomocí restitucí spravedlivé navrácení majetku a finanční náhrada za část majetku, který už nelze vrátit. A k tomu to poslouží k oddělení Církve od státu, stát dál nebude platit za mzdy kněží. Tak co je špatně? Podle mě je to takto naprosto v pořádku.
Mnohí len reprodukujú niečo ,čo tvrdia iní,a k čomu som aj ja dospel skúmaním Písma a so svojim zdravým úsudkom.
Aj židia/vyvolení-prirodzené vetvy olivovníka/ to o sebe tvrdili, a predsa ich "brány pekelné premohli".
A to oni boli viac ako "naštepené vetvy olivovníka"/kresťania z pohanov/, ale keď Boh zavrhol Izrael a zničil Jeruzalem a chrám Titom,......sčasti pochopili,že klamali len sami seba. Rim.11:1-36
-----------------------------------
Pavol v 2.Sol.2 kapitole píše:...."Nech vás nikto nijako neoklame. Lebo prv musí prísť odpadnutie a zjaviť sa človek neprávosti, syn zatratenia, 4 ktorý sa bude protiviť a povyšovať nado všetko, čo sa volá Boh, alebo je predmetom zbožného uctievania, takže sa posadí do Božieho chrámu a bude sa vydávať za Boha. 5 Či sa nepamätáte, že som vám hovoril o tom, keď som bol u vás? 6 A teraz viete, čo ho zdržiava, aby sa zjavil až v čase preňho určenom. 7 Veď tajomstvo neprávosti potajomky už pôsobí, ale prv musí byť odstránený ten, čo ho doteraz zdržiava."
Všimni si,že "syn zatratenia" už ......"pôsobí"!
A teraz len rozobrať "kto sa posadil do chrámu Boha",...."kto sa robí Bohom" a podobne?
A Pavol pokračuje:....."Tamten príde satanovým pôsobením so všetkými prejavmi moci, znameniami a lživými zázrakmi, 10 so všetkým zvodom neprávosti k tým, čo hynú, pretože neprijali lásku k pravde, aby boli spasení. 11 A preto dopúšťa Boh na nich silu zvodu, aby verili lži 12 a boli odsúdení všetci, čo neverili pravde, ale obľúbili si neprávosť."
Kto dnes a v minulosti je poznateľný podla údajných "znamení,lživými zázrakmi,atď"?
Aj preto stále poukazujem,že tu Pavol tiež poukazuje na prienik "nepravdy" do kresťanského učenia, .....na prienik pohanských náuk do pravdy Božieho slova.
-------------------------------------------------------------------
Cirkevný slovník od Lucia Ferrarisa, /Talian.,vydanie/, opisuje pápeža ako osobu „takej dôstojnosti a výšky, že ani nie je človekom, ale Bohom a Božím námestníkom“. A jeho koruna je trojitá koruna „kráľa neba, zeme a pekla“. Tiež ten istý slovník dodáva: „Pápež je vlastne Boh na zemi, jediné knieža Kristových verných, najväčší kráľ zo všetkých kráľov.“ ........ „Pápež môže niekedy konať proti božskému zákonu.“. Toľko z daného slovníku.
----------------------------------------------------------------------
A tiež Ján dáva výstrahu a k tomu odpadnutiu dodáva: "18 Deti moje, je posledná hodina. A ako ste počuli, že príde Antikrist, tak teraz vystúpilo mnoho antikristov. Z toho poznáme, že posledná hodina je tu. 19 Spomedzi nás vyšli, ale neboli z nás. Keby boli bývali z nás, boli by zostali s nami. Ale malo sa ukázať, že všetci neboli z nás."
Čoho vtedy bola "posledná hodina"?
Kto odniekiaľ vyšiel,ale už to nebol ten istý,nebol z nich?/prvotných kresťanov/
O kom to Ján v 2 kapitole vo svojom druhom liste píše?
Aj židia/vyvolení-prirodzené vetvy olivovníka/ to o sebe tvrdili, a predsa ich "brány pekelné premohli".
A to oni boli viac ako "naštepené vetvy olivovníka"/kresťania z pohanov/, ale keď Boh zavrhol Izrael a zničil Jeruzalem a chrám Titom,......sčasti pochopili,že klamali len sami seba. Rim.11:1-36
-----------------------------------
Pavol v 2.Sol.2 kapitole píše:...."Nech vás nikto nijako neoklame. Lebo prv musí prísť odpadnutie a zjaviť sa človek neprávosti, syn zatratenia, 4 ktorý sa bude protiviť a povyšovať nado všetko, čo sa volá Boh, alebo je predmetom zbožného uctievania, takže sa posadí do Božieho chrámu a bude sa vydávať za Boha. 5 Či sa nepamätáte, že som vám hovoril o tom, keď som bol u vás? 6 A teraz viete, čo ho zdržiava, aby sa zjavil až v čase preňho určenom. 7 Veď tajomstvo neprávosti potajomky už pôsobí, ale prv musí byť odstránený ten, čo ho doteraz zdržiava."
Všimni si,že "syn zatratenia" už ......"pôsobí"!
A teraz len rozobrať "kto sa posadil do chrámu Boha",...."kto sa robí Bohom" a podobne?
A Pavol pokračuje:....."Tamten príde satanovým pôsobením so všetkými prejavmi moci, znameniami a lživými zázrakmi, 10 so všetkým zvodom neprávosti k tým, čo hynú, pretože neprijali lásku k pravde, aby boli spasení. 11 A preto dopúšťa Boh na nich silu zvodu, aby verili lži 12 a boli odsúdení všetci, čo neverili pravde, ale obľúbili si neprávosť."
Kto dnes a v minulosti je poznateľný podla údajných "znamení,lživými zázrakmi,atď"?
Aj preto stále poukazujem,že tu Pavol tiež poukazuje na prienik "nepravdy" do kresťanského učenia, .....na prienik pohanských náuk do pravdy Božieho slova.
-------------------------------------------------------------------
Cirkevný slovník od Lucia Ferrarisa, /Talian.,vydanie/, opisuje pápeža ako osobu „takej dôstojnosti a výšky, že ani nie je človekom, ale Bohom a Božím námestníkom“. A jeho koruna je trojitá koruna „kráľa neba, zeme a pekla“. Tiež ten istý slovník dodáva: „Pápež je vlastne Boh na zemi, jediné knieža Kristových verných, najväčší kráľ zo všetkých kráľov.“ ........ „Pápež môže niekedy konať proti božskému zákonu.“. Toľko z daného slovníku.
----------------------------------------------------------------------
A tiež Ján dáva výstrahu a k tomu odpadnutiu dodáva: "18 Deti moje, je posledná hodina. A ako ste počuli, že príde Antikrist, tak teraz vystúpilo mnoho antikristov. Z toho poznáme, že posledná hodina je tu. 19 Spomedzi nás vyšli, ale neboli z nás. Keby boli bývali z nás, boli by zostali s nami. Ale malo sa ukázať, že všetci neboli z nás."
Čoho vtedy bola "posledná hodina"?
Kto odniekiaľ vyšiel,ale už to nebol ten istý,nebol z nich?/prvotných kresťanov/
O kom to Ján v 2 kapitole vo svojom druhom liste píše?
Sigis napísal:..."
28. července "No a práve vo vzťahu k násiliu Ježiš zaviedol ZÁSADNÉ zmeny oproti Starému zákonu (Mt 5, 38-44), kde bolo mlátenie sa hlava-nehlava, takpovediac vecou obvyklou."
-------------------------------------------------------------------------------------------------
Nemáš pravdu! Stalo sa to pár krát,ale nebolo to "obvyklé" a Boh im to vtedy dal aj najavo. Ešte sa k tomu vrátim.
28. července "No a práve vo vzťahu k násiliu Ježiš zaviedol ZÁSADNÉ zmeny oproti Starému zákonu (Mt 5, 38-44), kde bolo mlátenie sa hlava-nehlava, takpovediac vecou obvyklou."
-------------------------------------------------------------------------------------------------
Nemáš pravdu! Stalo sa to pár krát,ale nebolo to "obvyklé" a Boh im to vtedy dal aj najavo. Ešte sa k tomu vrátim.
Milan R.
Ozvem sa,napíšem svoj názor. Ja som 40 rokov ako katolík veril /sčasti/ ich učeniu,ale isté veci,i "vojna", "trojica a nesmrteľná duša" ma prinútili skúmať svoju príslušnosť.
A rád pomôžem,.....rozhodnutie a voľbu ale má každý z nás. Stále platí: Presné poznanie=večný život.
Ozvem sa,napíšem svoj názor. Ja som 40 rokov ako katolík veril /sčasti/ ich učeniu,ale isté veci,i "vojna", "trojica a nesmrteľná duša" ma prinútili skúmať svoju príslušnosť.
A rád pomôžem,.....rozhodnutie a voľbu ale má každý z nás. Stále platí: Presné poznanie=večný život.
Ale nedá mi opýtať sa....?!
Myslíš si,že "kontakt na niekoho" je dôležitejší,.....od toho ,čo je pravda?
Musíš rátať s tým,že všetci sme istým spôsobom ovplyvnený svetom a máme predsudky.
Pavol keď začal hlásať o vzkriesení na aeropágu Grékom,tak nepochodil./predsudky/
Možno keby začal s náukou,ktorú dnes mnohí vnímajú ako biblickú náuku/nesmrteľnosť duše/,tak by zrejme uspel,lebo Gréci v ňu verili.
Ale už by to nebola pravda Písma.
To len na margo toho,....že žiadny hľadajúci,žiadny pokorný človek, a ani žiadny už "hotový kresťan", by nemal dopredu odsudzovať niečo,čo nepozná,alebo sa nikdy nad tým poriadne nikdy nezamyslel.
Lebo dnes je to väčšinou o pasívnom preberaní "pravdy", alebo ju ľudia hľadajú len v priestore svojho vlastného náboženstva,alebo si mnohí hľadajú učiteľov čo vedia štekliť uši,/princíp švédskeho stola/.....a podobne.
Niektorí učenci tomu odborne hovoria aj "mechanizmus empatickej identifikácie",....nakoľko sa mnohí ľudia/ovečky/ len identifikujú so svojimi pastiermi,učiteľmi. A veria,že oni sú vzdelaní,...je ich veľa,....a nemôžu sa mýliť,....alebo sú tu už dlho a pravda patrí len im. Toto všetko má rôzne variácie,....ale zväčša to takto chodí. A tak väčšina nikdy nehľadala,neskúmala pravdu o Bohu,živote,sebe.
Myslíš si,že "kontakt na niekoho" je dôležitejší,.....od toho ,čo je pravda?
Musíš rátať s tým,že všetci sme istým spôsobom ovplyvnený svetom a máme predsudky.
Pavol keď začal hlásať o vzkriesení na aeropágu Grékom,tak nepochodil./predsudky/
Možno keby začal s náukou,ktorú dnes mnohí vnímajú ako biblickú náuku/nesmrteľnosť duše/,tak by zrejme uspel,lebo Gréci v ňu verili.
Ale už by to nebola pravda Písma.
To len na margo toho,....že žiadny hľadajúci,žiadny pokorný človek, a ani žiadny už "hotový kresťan", by nemal dopredu odsudzovať niečo,čo nepozná,alebo sa nikdy nad tým poriadne nikdy nezamyslel.
Lebo dnes je to väčšinou o pasívnom preberaní "pravdy", alebo ju ľudia hľadajú len v priestore svojho vlastného náboženstva,alebo si mnohí hľadajú učiteľov čo vedia štekliť uši,/princíp švédskeho stola/.....a podobne.
Niektorí učenci tomu odborne hovoria aj "mechanizmus empatickej identifikácie",....nakoľko sa mnohí ľudia/ovečky/ len identifikujú so svojimi pastiermi,učiteľmi. A veria,že oni sú vzdelaní,...je ich veľa,....a nemôžu sa mýliť,....alebo sú tu už dlho a pravda patrí len im. Toto všetko má rôzne variácie,....ale zväčša to takto chodí. A tak väčšina nikdy nehľadala,neskúmala pravdu o Bohu,živote,sebe.
@Oponent
Pokud cituješ přesně z tzv. Církevního slovníku, tak ti musím sdělit, že je to totální kravina na vyhození. Ten člověk Ferraris je absolutně neznalý věci.
Tiara a její tři koruny označují úřady: učitelský, kněžský a královský. Žádné nebe, země a peklo.
Papež nikdy nebyl nazýván Bohem, každý katolík ví, že i papež je docela obyčejný člověk a má své neduhy, může hřešit.
Raději čerpej ze skutečně odborného slovníku jako je tento online: http://www.iencyklopedie.cz/
Pokud cituješ přesně z tzv. Církevního slovníku, tak ti musím sdělit, že je to totální kravina na vyhození. Ten člověk Ferraris je absolutně neznalý věci.
Tiara a její tři koruny označují úřady: učitelský, kněžský a královský. Žádné nebe, země a peklo.
Papež nikdy nebyl nazýván Bohem, každý katolík ví, že i papež je docela obyčejný člověk a má své neduhy, může hřešit.
Raději čerpej ze skutečně odborného slovníku jako je tento online: http://www.iencyklopedie.cz/
Na nete sú diela staršieho dáta z dielne RKC, a je ich viac a sám vlastním nejaké publikácie,kde sa tvrdí to,čo Ferraris. Nemôžem si pomôcť,ale kto pozná svoju cirkev,musel nutne natrafiť na podobné výroky.Lebo ich je dosť,a nedajú sa prehliadnuť.
Ak nájdem ďalšie, rád sa o ne podelím.
Pápež mal aj iné tituly,ktoré už hlava RKC nepoužíva,lebo nevystihovali skromnosť a pokoru Petrovho stolca.
Zrejme aj -Pontifex maximus nie je odrazom Krista a jeho pokory, ak vieme,že to bol pôvodne pohanský titul.
A vieš ktorá svätica nazývala pápeža -"sladkým Kristom na zemi"?
Inak, aj v češtine, ale v anglickom jazyku nájdeš všetky tituly pápežov/ktoré sa už mnohé nepoužívajú/ na internete. A nie je problém natrafiť na citácie cirkevných hodnostárov,pápežov a iných,ktorí oslovovali pápeža v zmysle božských atribútov.Podotýkam ,že aj titulom-"boh". Už klaňanie, bozkávanie ruky,život v paláci a nosenie na nosidlách, tiara,a podobne,..... ,je niečo ,čo si nedovolil ani Kristus. Teda,nejde len o samotné tituly,ale aj o správanie,kult ,ktorý sa pestoval. Osliatko, spánok pod holým nebom,prostý šat, a "služba v teréne",v prospech chudobných a blúdiacich mňa vždy viac oslovovala na Kristovi.
Ak nájdem ďalšie, rád sa o ne podelím.
Pápež mal aj iné tituly,ktoré už hlava RKC nepoužíva,lebo nevystihovali skromnosť a pokoru Petrovho stolca.
Zrejme aj -Pontifex maximus nie je odrazom Krista a jeho pokory, ak vieme,že to bol pôvodne pohanský titul.
A vieš ktorá svätica nazývala pápeža -"sladkým Kristom na zemi"?
Inak, aj v češtine, ale v anglickom jazyku nájdeš všetky tituly pápežov/ktoré sa už mnohé nepoužívajú/ na internete. A nie je problém natrafiť na citácie cirkevných hodnostárov,pápežov a iných,ktorí oslovovali pápeža v zmysle božských atribútov.Podotýkam ,že aj titulom-"boh". Už klaňanie, bozkávanie ruky,život v paláci a nosenie na nosidlách, tiara,a podobne,..... ,je niečo ,čo si nedovolil ani Kristus. Teda,nejde len o samotné tituly,ale aj o správanie,kult ,ktorý sa pestoval. Osliatko, spánok pod holým nebom,prostý šat, a "služba v teréne",v prospech chudobných a blúdiacich mňa vždy viac oslovovala na Kristovi.
Ve zdejších diskuzích trochu schází možnost grafického odlišení citací od vlastního textu. Ale vzhledem k tomu, že podle bible už dávno nastala poslední hodina, nestojí asi za to s tím něco dělat.
- 1
- 2