Corrie, misionárka, po dlhú dobu uznávaná v evangelikálnych kruhoch, je žiariacim príkladom kresťanskej viery v praxi. Zatknutá spolu so svojou rodinou Nacistami za ukrývanie Židov v ich dome v Haarleme počas holokaustu. Bola väznená a dokonca poslaná do koncentračného tábora v Ravensbrucku spoločne so svojou milovanou sestrou Betsie, ktorá tam, bohužiaľ umrela len niekoľko dní pred prepustením Corrie v decembri 1944. Inšpirovaná príkladom nesebeckej  lásky a odpustenia u Betsie uprostred extrémnej krutosti a prenasledovania, bola to práve Corrie, kto založil povojnový domov pre ostatných preživších táborov, snažiacich sa prekonať a vyrovnať sa s hrôzami, ktorým unikli. Ako misionárka začala hodne cestovať, hlásať Božie odpustenie a potrebu uzmierenia. Jej zbožné morálne princípy prešli živým testom, keď sa raz náhodou dostala tvárou v tvár jednému z jej hlavných mučiteľov v roku 1947. Nasledujúci popis tohto zážitku je výňatkom z jej autobiografie - The hiding place, 1971, napísanej s pomocou Johna a Elizabeth Sherrill.

Stále sa učím odpúšťať

Bolo to v zbore v Mníchove, keď som ho uvidela, plešatý muž mohutnej postavy v šedom kabáte, v rukách zvieral hnedú plstenú čapicu. … modrá uniforma, čiapka s lebkou a prekríženými kosťami. V momente boli späť všetky spomienky: Obrovská izba s drsnými svetlami nad hlavou, patetická hromada šiat a topánok v strede dlážky, hanba z nahoty. Videla som sestrine krehké telo, rebrá vyčnievajúce zo slabučkej pokožky.

Betsie a ja sme boli uväznené za ukrývanie Židov v našom dome počas nacistickej okupácie Holandska. Tento muž bol jedným zo strážcov v Rawensbrucku, kde sme boli poslané.

,,Spomenula ste Ravensbruck,” podotkol. ,,Bol som tam dozorcom.” Nie, nepamätal si ma. 

,,Ale od tej doby,” pokračoval ,,som sa stal kresťanom.” Už viem, že Boh mi odpustil všetky tie zverstvá, ktoré som tam napáchal, no rád by som to počul i z Vašich úst. Mladá dáma…” jeho ruka sa zdvihla ,,…odpustíte mi?” 

A ja som tam stála, tá ktorej hriechy sú každý deň odpustené - a nemohla som. Betsie tam zomrela. Môže vymazať jej pomalú hrôzostrašnú smrť len požiadaním o odpustenie?

Nemohlo to byť veľa sekúnd, doba, ktorú tam stál so zdvihnutou rukou, no mne to pripadalo ako hodiny, počas ktorých som zápasila s najťažšou vecou, ktorú som v živote mala urobiť.

Pretože som to musela urobiť - viem to. Správa, že Boh odpúšťa má svoju prednostnú požiadavku, a tou je, že my odpustíme tým, ktorí nám ublížili. ,,Ak ľuďom neodpustíte ich previnenia, ani vám váš nebeský Otec neodpustí vaše…”

A tak som tam naďalej stála s chladom zvierajúcim moje srdce. Avšak odpustenie nie je emócia - to som si tiež dobre uvedomovala. Odpustenie je akt vôle a vôľa dokáže fungovať odhliadnuc od teploty srdca. ,,Ježiši, pomož mi! modlila som sa potichu. ,,Môžem mu podať ruku, toľko môžem urobiť. Ty ma podporíš.

Drevene, mechanicky som natiahla svoju ruku naproti tej, ktorá sa ku mne vystierala. A keď som to urobila, udialo sa niečo neuveriteľné. Prúd, ktorý vychádzal z mojho ramena vyrážal do paže až preskočil do našich spojených rúk. Toto uzdravujúce teplo ma celú zaplavilo, z očí mi vyhrkli slzy.

,,Odpúšťam ti, bratu.” plakala som. ,,Z celého svojho srdca.” Ešte dlhú dobu sa naše ruky držali, ruky bývalého dozorcu a bývalej väzenkyne. Nikdy predtým som nezažila Božiu lásku tak intenzívne, ako v ten moment.

Zdroj: preložené z originálu: https://www.pbs.org/wgbh/questionofgod/voices/boom.html